1.3 Deväťdesiate roky 20. storočia

Po revolúcii v roku 1989 nastalo v Československej federatívnej republike osamostatňovanie jednotlivých podnikov, ktoré boli dovtedy združené vo veľkých spoločenstvách, a tento postup bol v roku 1990 povolený aj športovým klubom. Senický oddiel karate patril od roku 1974 do veľkej štruktúry Telovýchovnej jednoty Záhoran Agrostav Senica, v ktorej však boli financie prerozdeľované aj medzi iné združené športy. Oddielu karate tak nezostávalo dostatok finančných prostriedkov na výjazdy na súťaže a na tréningové sústredenia, preto vedenie oddielu vypracovalo stanovy nového, samostatného športového klubu karate s novým menom: Hanko kai karate klub Senica. Stanovy poslalo na Ministerstvo vnútra SFR spolu so žiadosťou o vznik samostatného klubu. Žiadosť bola schválená a od roku 1990 senickí karatisti fungujú v klube so samostatnou právnou subjektivitou.

V tomto období nemalo prácu pomerne veľa ľudí, medzi nimi boli aj členovia klubu. Keďže športové kluby mohli podnikať, Hanko kai karate klub využil potenciál svojich karatistov a začal pracovať ako bezpečnostná služba až do doby, kedy sa už športové kluby nemohli venovať samostatnému podnikaniu.

· Názov klubu

Podľa Fumia Demuru názov Hanko-ryu bol prvýkrát použitý pri demonštrácii karate v roku 1921. Znamená polotvrdý štýl bojového umenia, ktorý skĺbi tvrdé, úderové, kopové techniky a mäkké techniky. Slovo kai znamená v japonskom jazyku klub. Výkonný výbor senického klubu karate teda na návrh MUDr. Čulena prijal tento historický názov.

· Členstvo v národných a medzinárodných organizáciách

Hanko kai karate klub Senica bol v deväťdesiatych rokoch 20. storočia členom SZKaIBU (od roku 1995 SZK) a Západnej únie karate - regionálneho zväzu karate pod SZK, ktorá vznikla v roku 1994 transformáciou Okresného zväzu karate odčlenením z veľkého Západoslovenského zväzu karate a iných bojových umení a pričlenením Karate klubu Stará Turá, Karate klubu Nové Mesto nad Váhom, Karate klubu Skalica, Spartaku Myjava a Seigo Myjava. Predsedom Západnej únie bol najprv Ing. Antonín Porovčuk, v roku 1995 ho vystriedal Jozef Grejták z Nového Mesta nad Váhom. V Hanko kai už v tom období pôsobilo viacero členov, ktorí pomáhali ako schopní tréneri a rozhodcovia na národných súťažiach (Jaroslav Rehuš, Eva Čulenová) a pracovali na rôznych pozíciách aj v novovzniknutej Západnej únii karate (bližšie v kap.4).

V roku 1993 bol SZKaIBU prijatý za právoplatného člena EKU a v nasledujúcich rokoch začal MUDr. Martin Čulen získavať medzinárodné kontakty. Výsledkom jeho diplomatickej činnosti a činnosti ďalších vedúcich pracovníkov SZKaIBU bolo zvolenie Dr. Čulena za člena Direktoriátu Svetovej federácie karate (WKF) v roku 1994, za člena Direktoriátu Európskej únie karate (EKU) v roku 1995.

· Súťažná činnosť

Tendencia profesionálne získavať, vyučovať, prezentovať dokonalé techniky a moderné karate schopné výrazne sa presadiť na popredných miestach v zahraničí, sa naplno prejavila v Hanko kai karate klube na začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia. Vtedy totiž klub začal pracovať na profesionálnej úrovni; MUDr. Čulen a jeho spolupracovníci sa začali systematicky vzdelávať v odbore karate na všetkých piatich úrovniach:

1. na úrovni vedeckej v odbore karate,

2. na úrovni trénerskej,

3.na úrovni rozhodcovskej,

4. na úrovni vedeckej psychologicko-pedagogickej a

5. na úrovni všeobecno-telovýchovnej (bližšie v kap. 5).

Vedenie klubu, ale aj pretekári chápali, že úspechy a športové výsledky je možné dosiahnuť nielen fyzickou drinou, ale predovšetkým získavaním informácií, znalostí, vzdelávaním sa. Práve vysoké odborné vzdelanie dostalo Hanko kai karate klub začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia na úroveň profesionálnych karatistických klubov, na ktorej sa drží do súčasnosti.

K tejto situácii došlo na začiatku deväťdesiatych rokov. Hanko kai karate klub Senica začal byť v roku 1990 vyhľadávaným a úspešným klubom, preto začali tréningy MUDr. Martina Čulena navštevovať aj pretekári z rôznych miest Československa, ktorí túžili po úspechoch. Keďže MUDr. Čulen už vtedy prezentoval svoju odbornú orientáciu na kata, išlo prevažne o pretekárov kata.

Medzi nimi vynikol Ing. Jiří Boček z Brna, ktorý MUDr. Čulena poznal ešte z čias svojich štúdií na Strednej škole elektrotechnickej v Starej Turej, teda v meste, ktoré so senickým klubom karate úzko spolupracoval od osemdesiatych rokov. V tom istom období oslovila na jednej zo súťaží Slovenského pohára MUDr. Čulena aj Martinčanka Andrea Gogová, vtedy dvadsaťdvaťročná karatistka s čerstvým 1. danom. Obaja karatisti spolu s ostatnými členmi klubu začali aktívne trénovať kata pod odborným vedením MUDr. Martina Čulena. Ich súťažnými kata sa stali Kururunfa a Suparinpei. Rozsah tréningových jednotiek sa zvýšil aj na 4 - 5 dní v týždni, a to najmä pred súťažou, kedy sa systematicky venovali aj nácviku choreografie svojich súťažných kata. Výsledkom bolo 1. miesto Ing. Bočka v kata mužov a 2. miesto Andrey Gogovej v kata žien na Majstrovstvách SR seniorov v roku 1991, najvyššej republikovej súťaže. Išlo o prvé najvýraznejšie presadenie sa seniorov z Hanko kai na seniorských republikových majstrovstvách od roku 1976. V tom istom roku získali aj druhé miesto v kata mužov (Boček) a v kata žien (Gogová) na veľmi prestížnej Veľkej cene Slovenska v karate. Na nasledujúcich Majstrovstvách Slovenska v karate seniorov v roku 1992 už obaja pretekári získali prvé miesta a stali sa Majstrami Slovenska v kata mužov (Boček) a žien (Gogová). Získali nominácie na Majstrovstvá Československej federatívnej republiky, kde v roku 1991 v Nitre získali titul Vicemajstra ČSFR v kata (2. miesto), v roku 1992 v Olomouci už získali obaja titul Majstra ČSFR. Okrem toho Ing. Boček obsadil prvé miesto na veľmi prestížnej Veľkej cene Bohémie v Prahe (1992) a Veľkej cene Banskej Bystrice (1992). SZKaIBU ich následne nominoval na Majstrovstvá Európy v karate seniorov do Hannoveru, kde Ing. Boček obsadil na vtedajšiu dobu výborné 11. miesto a Gogová 16. miesto. Boček sa tak stal najúspešnejším pretekárom vtedajšieho československého kata.

Úspechy zaznamenávali však aj zápasníci z Hanko kai: už v roku 1990 získal Igor Ladislav bronz z Majstrovstiev Slovenska z kategórie kumite žiakov, no mimoriadne úspešný bol rok 1992: striebornú medailu v kumite starších žiakov získal na Majstrovstvách SR Pavol Slovák a na otvorených Majstrovstvách Talianska sa presadil Ing. Milan Anderle v kumite mužov ziskom 2. miesta. Anderle potvrdil svoje zápasnícke kvality aj v nasledujúcom období, kedy v roku 1994 získal titul Majstra Slovenska v kumite mužov. Športovému zápasu kumite sa v Hanko kai venovali aj dorastenky a juniorky, ktorým sa v rokoch 1993 - 1994 podarilo získať najvyššie priečky z Majstrovstiev Slovenska: v roku 1993 sa v Spišskej Novej Vsi stala Majsterkou Slovenska v kumite dorasteniek Andrea Blažková a keď v roku 1994 obhajovala svoje zlato, nešťastným vykontaktovaním sa skončila na 3. mieste. No do Hanko kai však medailu priniesla. Na 3. mieste vo svojej váhovej kategórii skončila aj juniorka Lenka Koníčková, veľký športový talent, ktorý v Hanko kai úspešne pôsobil od svojich jedenástich rokov. Junior Juraj Čermák priniesol v roku 1994 bronzovú medailu.

Rok 1993 priniesol úspechy aj pre družstvo starších žiakov, keď Andrej Paška, Marián a Peter Miškovičovci obsadili na národnej lige 3. miesto.

Od polovice deväťdesiatych rokov 20. storočia sa v Európe objavila tendencia organizovať otvorené majstrovstvá krajín, na ktorých sa mohli zúčastňovať aj reprezentanti iných členských štátov, čím sa prirodzene zvýšil počet súťaží, a teda aj možností prezentovať pretekárov, kluby a krajiny na medzinárodnom poli. Národné zväzy tým zároveň získali možnosť detailnejšie overiť výkonnosť a formu potencionálnych členov štátnej reprezentácie pre daný rok a vybrať viac nominačných turnajov. Tým sa však, prirodzene, veľmi zvýšila úroveň pretekárov, zvýšila sa ich tréningová záťaž v pozitívnom zmysle, a teda aj stúpli nároky na trénerov a organizátorov tréningových sústredení. To spôsobilo aj nárast kvalitnej konkurencie vo všetkých vekových kategóriách.

Obdobie od roku 1996 bolo pre Hanko kai veľmi úspešné najmä v kategórii kata žiačok a v kumite dorasteniek. Do popredia vystúpila Katarína Kubašková, ktorá sa presadila na Majstrovstvách Slovenska v kata mladších žiačok ziskom zlatej medaily cvičením finálovej Seipai, a keďže bola následne nominovaná na viaceré medzinárodné turnaje, priniesla na Slovensko a do Hanko kai množstvo úspechov (Haag, medzinárodné Majstrovstvá Holandska - 1. miesto; Nemecko, Bavaria open - 1. miesto). Jej sestra Hana Kubašková v Haagu získala 2. miesto, rovnako aj na Bavaria open a vyhrala Majstrovstvá SR v kata detí. V roku 1996 sa veľmi výrazne začala prezentovať aj Erika Hrušecká v kata starších žiačok, ktorá takisto získala na medzinárodných súťaží množstvo ocenení (Majstrovstvá SR - 2. miesto; medzinárodné Majstrovstvá Belgicka - 1. miesto; Haag, medzinárodné Majstrovstvá Holandska - 1. miesto). V nasledujúcich rokoch (až do roku 2000) všetky tri menované talentované dievčatá získali pre Hanko kai a pre Slovensko veľmi veľa významných cien z republikových majstrovstiev (prvé miesta) a z množstva prestížnych medzinárodných súťaží, na ktorých v polovici 90. rokov 20. storočia bola v kategóriách žiačok a dorasteniek veľmi tvrdá konkurencia (celý zoznam výsledkov pretekárov za štyridsaťročné obdobie Hanko kai karate klubu Senica uvádzame v kap. 7). Dievčatá v tomto období cvičili prevažne Seienčin, Sepai, Seizan, Kururunfu a Suparinpei.

No okrem toho v Hanko kai existovalo aj zastúpenie v kategórii kata junioriek, keď u MUDr. Čulena začala v rokoch 1993 až 1997 trénovať aj Gabriela Komorová z Popradu, ktorá na tréningy dochádzala aj s jej prvým trénerom Ing. Jurajom Orságom. Na súťažiach cvičila Seipai, Kururunfu a Suparinpei a pre klub získala niekoľko popredných umiestnení z Majstrovstiev Slovenska a v Slovenskom pohári v kategórii kata junioriek a senioriek.

V rokoch 1994-1997 senický klub úspešne súťažil i v celoslovenskej súťaži družstiev. Za družstvo mužov pretekali Milan Pekník, Dominik Kňazovčík, Jozef Grejták, Zdeno Hrušecký a Jozef Kováč.

Hanko kai zorganizovalo v roku 1999 v Športovej hale v Senici Majstrovstvá SR mládeže, na ktorých sa organizačne výrazne podieľali MUDr. Čulen, Alena Čulenová, Eva Čulenová, Jaroslav Rehuš, manželia Hrušeckí, Lucia Povalačová a Erika Hrušecká tu obsadila zlatú priečku.

V oblasti športového zápasu kumite sa začali taktiež presadzovať nové tváre, z ktorých niektoré ostali verné karate dlhé roky, niektoré až do súčasnosti: v roku 1997 vyhrala Majstrovstvá Slovenska v kumite dorasteniek talentovaná zápasníčka Lucia Povalačová, ktorá získala zlatú medailu aj rok predtým (1996) na Európskom pohári mládeže. Družstvo dorasteniek v zložení Lucia Povalačová, Monika Kotvanová a Alexandra Kotvanová s náhradníčkou Barborou Veselou obsadili v roku 1996 na Majstrovstvách SR 2. miesto a v roku 1997 3. miesto. Lucia Povalačová ako juniorka začala v nasledujúcich rokoch zvyšovať svoje výkony a potvrdzovať kvalitu a talent aj v kumite senioriek, teda vo vyššej vekovej kategórii. Na prestížnej Veľkej cene Slovenska v roku 1988 vo veľmi tvrdej konkurencii obsadila 4. miesto, ako členka slovenskej seniorskej reprezentácie v Senigállii (Taliansko) získala bronz, v roku 1999 na Majstrovstvách SR dorastencov a juniorov získala titul Vicemajsterky Slovenska a na prestížnom, tradične organizovanom turnaji Pohár SNP v Banskej Bystrici v októbri 1999 obsadila medzi seniorkami striebro. Jej úspechy, takisto aj úspechy Eriky Hrušeckej pokračovali najmä na medzinárodnom poli aj v ďalšom desaťročí. Rast výkonnostnej úrovne potvrdila Erika Hrušecká v roku 2002 ziskom striebornej medaily na Majstrovstvách sveta mládeže v gréckych Aténach v kategórii kata dorastenky.

· Tréneri a rozhodcovia

Okrem diplomatickej činnosti a športových úspechov začal Hanko kai karate klub presadzovať aj v rozhodcovskej a trénerskej oblasti. V klube už pôsobili rozhodcovia 3. triedy Zdeno Hrušecký a Ing. Antonín Porovčuk, rozhodcovské ambície prejavili aj mladí členovia klubu, Eva Čulenová a Jaroslav Rehuš. Eva Čulenová bola odchovankyňa klubu a rozhodcovské skúšky na 3. triedu robila už s 2. kyu (hnedý pás) a Jaroslav Rehuš prišiel do Hanko kai karate klubu v roku 1992 z karate klubu Lokomotíva Devínska Nová Ves, keďže dovtedy pracoval v Bratislave. Tam trénoval pod vedením Laca Szalaia a Petra Žáka a získal 3. kyu (modrý pás). Po presťahovaní sa do svojho rodiska, do Senice, a po vstupe do Hanko kai, začal trénovať pod vedením MUDr. Martina Čulena, na súťažiach získal niekoľko ocenení (bližšie v kap. 6), no predovšetkým nastúpil na dráhu rozhodcu a trénera. V Hanko kai pracuje ako tréner družstva B do dnešných čias, medzičasom úspešne absolvoval viaceré trénerské a rozhodcovské skúšky (bližšie: v kap. 6) a získal technický stupeň 5. dan.

Začiatkom deväťdesiatych rokov sa v krajskom zväze obnovili rozhodcovské kurzy a po tom, čo ich Eva Čulenová, Jaroslav Rehuš spolu s kolegami zo Starej Turej Milanom Pekníkom, Norou Pánikovou, z Myjavy (Michalom Babiarom) a z Nového Mesta nad Váhom (Jozefom Grejtákom a Radovanom Jarábkom) v novembri 1995 úspešne absolvovali, začali na krajských súťažiach pracovať ako rozhodcovia. V roku 1994, kedy odčlenením sa niekoľkých klubov zo Záhoria a blízkeho západného Slovenska od veľkého Západoslovenského zväzu karate vznikla Západná únia karate ako samostatný krajský zväz, začala tradícia organizovania trénerských kurzov, Čulenová, Rehuš a ostatní menovaní karatisti zo Západnej únie úspešne absolvovali vo februári 1997 v Starej Turej kurz na trénerov 3. triedy a začali v Hanko kai pomáhať ako pomocní tréneri. Obsah kurzov a skúšok pozostáva z tematických okruhov z pravidiel karate (vyučujúci: Roman Rebro, Slovšport Trnava), základov anatómie a fyziológie (vyučujúci: MUDr. Martin Čulen, Hanko kai Senica), zo základov psychológie (vyučujúci: Roman Rebro, Slovšport Trnava), z histórie karate (vyučujúci: MUDr. Martin Čulen) a z metodiky trénovania kata (vyučujúci: MUDr. Martin Čulen) a kumite (vyučujúci: Adam Kováčik, Slovšport Trnava).

Rehuš z Hanko kai spolu s Pekníkom zo Starej Turej, Babiarom zo Seigo Myjava, Grejtákom z Nového Mesta nad Váhom a Glatzom z Popradu sa v roku 1999 posunuli v trénerskej kvalifikácii na 2. triedu. Prvú trénerskú triedu spolu s titulom diplomovaný tréner dosiahol v roku 1999 MUDr. Martin Čulen ukončením štúdia na FTVŠ UK v Bratislave (nižšie).

Keďže na celoslovenských súťažiach bol v tom čase nedostatok kvalitných rozhodcov na kata, Čulenová a Rehuš sa rozhodli postúpiť vo svojej rozhodcovskej kvalifikácii na 2. triedu. Testovanie prebiehalo v septembri 1999 v Bratislave, neskôr aj skúšky na sudcu kumite 2A. Rehuš zo Hanko kai a Pekník sa v novembri 2001 stali aj rozhodcami 1. triedy. Všetci menovaní sa od toho času aktívne zúčastňovali národných, ale aj medzinárodných súťaží, predovšetkým ako rozhodcovia na kata a sudcovia na kumite.

• Nová štruktúra klubu

V roku 1993 vznikla v rámci Hanko kai nová organizačná štruktúra a členská základňa, ktorá v tom období mala okolo 70 členov. Na základe predchádzajúcich skupín diferencovaných na začiatočníkov (tréner: Zdeno Hrušecký) a pokročilých (tréner: MUDr. Martin Čulen) sa základňa organizačne rozčlenila na družstvo A, v ktorom pracujú pretekári zúčastňujúci sa celonárodných a medzinárodných súťaží a trénujú pod vedením MUDr. Martina Čulena v pondelok, stredu a v piatok, prípadne pred súťažou každodenne, a družstvo B, kde sa združujú začiatočníci. Tí sa učia bázu karate v podobe základných techník, základného kihon-ido a žiackych kata pod vedením Jaroslava Rehuša, predtým aj pod vedením Zdena Hrušeckého. Po úspešnom absolvovaní základných technických stupňov a po preukázaní dostatočných vedomostí z techniky karate a talentu sú potom posúvaní do družstva A. Po vzniku Západnej únie karate sa zvýšil počet okresných a krajských súťaží pre najmladších karatistov z regiónu a pre začiatočníkov, čím sa zvyšovala ich pretekárska úroveň.

Hospodárstvo a ekonomickú činnosť od obdobia 70. rokov 20. storočia vykonáva Alena Čulenová.

V roku 1992 sa z klubu odčlenil Ing. Milan Anderle a Ing. Milan Krušinský, zápasníci, ktorých cieľom bolo pokračovať v tréningoch primárne orientovaných na kumite, a spoločne založili klub kick-boxu Šin-Mu v Senici a v Hodoníne, čím sa zaslúžili o rozvoj kick-boxu v Senici a úspešne pokračujú až do súčasnosti.

· Nástup šito-ryu

Od konca osemdesiatych rokov 20. storočia začal MUDr. Čulen študovať kata z iných štýlov, než z Godžu-ryu, pretože ho lákali nové techniky, rozširovanie vzdelania v oblasti štýlov karate, no v neposlednom rade najmä štýl Šito-ryu ponúkal oveľa väčší rozsah krásnych a na techniky bohatých kata. Tie neskôr radil do systému svojich tréningov a postupne učí svojich cvičencov stále nové kata aj teraz.

Kata zo štýlu Šito-ryu cvičila v deväťdesiatych rokoch aj jedna z najúspešnejších šampióniek v kata, dvojnásobná Majsterka Európy (1995, 1996) Marcela Remiášová, ktorá trénovala pod vedením špecialistu na kata Miria Manniniho z Talianska. Remiášová pochádza z Ľubice pri Kežmarku, ale v roku 1993 už ako niekoľkonásobná Majsterka Slovenska nastúpila ako študentka na Pedagogickú fakultu Univerzity Mateja Bela do Banskej Bystrice a s organizačným zabezpečením PaedDr. Petra Zbiňovského, PhD., člena Katedry telesnej výchovy a športu Fakulty humanitných vied UMB (FHV UMB) začala v zrkadlovej telocvični FHV UMB individuálne trénovať. Mirio Mannini začal aj zo súkromných dôvodov v polovici 90. rokov častejšie navštevovať Slovensko (Banskú Bystricu) a postupne prechádzal aj k trénovaniu karatistov (bližšie v kap. 4). Mannini sa profesionálne orientoval na štýl Šito-ryu a v priestoroch zrkadlovej telocvične FHV UMB trénoval najprv len s Remiášovou, postupne sa na ich tréningy pridali aj ďalší pretekári kata, v tom čase študenti UMB. Počas svojich štúdií na FHV UMB v rokoch 1994 - 1999 sa k nim pričlenila aj Eva Čulenová, v tom čase rozhodkyňa národných a medzinárodných súťaží pre kata, ktorá po odchode Miria Manniniho v rokoch 2000 - 2002 pokračovala v Banskej Bystrici počas pracovných dní v trénovaní reprezentantov kata (Miroslava Vašeková, Michal Hrubý).Tí primárne trénovali pod vedením MUDr. Martina Čulena, ku ktorému sa chodilo v priemere každý druhý víkend na kratšie sústredenie (bližšie: nižšie). Podmienky pre efektívne tréningy im vytvorila Fakulta humanitných vied UMB (FHV UMB) a PaedDr. Peter Zbiňovský, PhD., ktorý je predsedom ŠK karate UMB. Kata sa na UMB trénovali vo veľmi dobre vybavenej zrkadlovej telocvični FHV UMB v čase tréningov zápasníkov, ktorých tréningy prebiehali vo veľkej telocvični pod vedením Jozefa Poliaka (bližšie v kap. 3.2.4). Pred súťažami FHV poskytla karatistom zrkadlovú telocvičňu aj pre dvojfázové tréningy, čiže sa trénovali doobeda a večer.

Manniniho trénerské pôsobenie na Slovensku spôsobilo nebývalý rozmach štýlu šito-ryu na Slovensku, ktoré sa začalo veľmi často objavovať aj na národných šampionátoch. Tento trend a Čulenove úsilie stálo v polovici 90.rokov v základoch vzniku myšlienky vytvoriť Slovenskú federáciu Šito-ryu (SFŠR), športového záujmového spoločenstva pôsobiaceho v rámci SZK, ktoré dbalo na rozvoj a ďalší rozmach Šito-ryu. Ustanovujúca schôdza SFŠR sa konala v Starej Turej 7.11.1996, na ktorej boli schválené stanovy nového združenia a odoslané na Ministerstvo vnútra, ktoré SFŠR oficiálne schválilo. Zakladajúcimi členmi boli o.i. aj Hanko kai karate klub Senica, Karate Klub Stará Turá, Karate klub Myjava a Karate klub Nové Mesto nad Váhom. Za predsedu bol zvolený Jaroslav Rehuš z Hanko kai Senica (bližšie: v kap. 4). Na základe Čulenovho podrobného návrhu bol vypracovaný nový Skúšobný poriadok SFŠR implementujúci šito-ryu do skúšok na jednotlivé technické stupne, a ktorý zároveň zahŕňal aj kvantitatívne väčšie množstvo kata v štýle šito-ryu na jednotlivých skúškach. Skúšobný poriadok obsahoval aj nóvum v podobe povinnosti vysvetľovania aplikácií predpísaných kata v reálnom boji (bunkai kata), čo znamenalo preukázanie vedomostí aj z tradičného (nielen súťažného) karate. Bunkai kata Šito-ryu sa stali súčasťou aj rozhodcovských skúšok pre kata.

Hanko kai karate klub sa po nadviazaní kontaktov s Minobu Mikim, prezidentom Japan Karate Do Organisation (Japonská organizácia karate-do), stala členom tohto zväzu, ktorý sa hlási k Hokušin šito-ryu. Členovia Hanko kai sa viackrát zúčastnili edukačných seminárov s Minobu Mikim, na ktorých sa naučili kata úspešne cvičených na najvyšších európskych a svetových súťažiach (Čatan Yara Kušanku, Annan v štýle Hokušin šito-ryu, Šiho Kosokun, Eiku, Paiku, Paču a pod.)

· Tréningové a edukačné sústredenia

Tréningy v Senici prebiehali podľa zaužívaného modelu trikrát v týždni (pondelok, streda, piatok od 18.00 do 20.00 hod.)a pred súťažou každý deň. Dodržiaval sa aj model dvoch veľkých štvordňových sústredení počas jedného roka: jesenné sústredenie sa realizovalo podobne, ako v minulých rokoch, na Rozbehoch (Cerová, okr. Senica) v septembri a januárové sústredenia boli organizované Karate klubom Stará Turá pod vedením Milana Pekníka na Dubníku pri Starej Turej, pričom tréningy prebiehali v telocvični ZŠ v Starej Turej. V tomto desaťročí už boli Hanko kai karate klub a tréningy MUDr. Martina Čulena veľmi vyhľadávané, preto predovšetkým na zimných sústredeniach sa zúčastňovalo aj vyše stovky cvičencov z celého Slovenska aj z Čiech. Tréningy na týchto sústredeniach sa delili na dva, paralelne prebiehajúce bloky - na tréningy kata a tréningy kumite. Tréningy kata viedol MUDr. Čulen, a zväčša boli orientované na nácvik súťažných kata, ale aj prípravu v kihon-ido, základnej techniky a bunkai, pričom sa vyučovalo aj zopár nových kata v štýle Šito-ryu spolu s ich históriou. Tréningy kumite prebiehali paralelne v druhej polovici telocvične a viedli ich Adam Kováčik, Roman Rebro, Andrej Rebro zo Slovšportu Trnava. Zameriavali sa na nácvik jednotlivých kombinácií techník v konkrétnych situáciách v kumite a na reakcie na ne. Tieto sústredenia už zvykli hojne navštevovať aj členovia štátnej reprezentácie Slovenska a Čiech v rôznych vekových kategóriách (napr. Petra Nová z Plzne, Michal Hrubý z Bruntálu, Jaroslava Kohútová, Dunja Krížová, Vladislav Polgár z Banskej Bystrice a iní).

Od roku 1992 boli do tréningového plánu senických karatistov zahrnuté aj letné kondičné sústredenia, ktoré pozostávali predovšetkým z cyklistických výjazdov do okolia Senice. Realizované sú až do súčasnosti a pozostávajú z rôzne náročných výjazdov počas piatich dní. Cieľom týchto kondičných sústredení je vybudovať kvalitný svalový a vytrvalostný základ pre nasledujúce technicko-explozívne tréningy, ktoré nastupujú začiatkom jesenného obdobia.

Okrem štandardných prípravných sústredení Hanko kai karate klub Senica organizoval viacero prínosných edukačných sústredení a tréningových blokov so svetoznámymi majstrami a učiteľmi karate orientovanými buď na kata (seminár s majstrom Kisakim v Spolkovej republike Nemecko v roku 1989, s Takedžim Ogawom v Senici /1993/, seminár s Minobu Mikim v Senici /október 1997/ a v Banskej Bystrici /2000/, tréningy s Herbertom Haasom v Senici /r. 2005/). Čulen, Rehuš, Čulenová a poprední pretekári Hanko kai (Paška, Čulen ml., Blažková a i.) sa zúčastňovali aj tréningových blokov a seminárov (opäť) s Takedžim Ogawom v Brne /1994/, s Antoniom Olivom Sebom v Banskej Bystrici /jún 1997/, s Miriom Manninim v Starej Turej /1997/, s Leom Lipinskim v Myjave /1998/, absolvovali aj tréningové bloky s Goseiom Jamagučim v Košiciach /1997/. V novembri 1996 sa predstavitelia klubu pod vedením Dr. Čulena zúčastnili veľkého seminára s Minobu Mikim v juhotalianskej Mattere, kde sa naučili základné kata Šito-ryu z rady Heian, precvičili Kosokun Šiho a učili sa Čatan Yara Kušanku.

Cieľom všetkých edukačných seminárov bolo získať podrobné praktické znalosti zo štýlu Šito-ryu, naučiť sa nové majstrovské kata, ale aj získať nové kontakty v európskom regióne.

· Situácia v karatistickom súťažnom priestore

Finančná situácia v slovenskom športe nebola v deväťdesiatych rokoch 20. storočia (podobne ako aj teraz)podporná, čo pociťovali najmä neolympijské športy, medzi ktoré patrí aj karate. Ak chceli členovia štátnej reprezentácie vycestovať reprezentovať republiku, bolo potrebné zohnať finančné prostriedky. Náklady na vycestovanie sú nemalé, pretože súťaže v karate sa realizujú po celom svete. V deväťdesiatych rokoch sa zvýšil počet medzinárodných súťaží, z ktorých najväčšie a najprestížnejšie boli považované aj za doplnkové nominačné turnaje na Majstrovstvá Európy a Majstrovstvá sveta.

Hanko kai karate klubu Senica výrazne pomohlo a doteraz pomáha Mesto Senica, veľa sponzorov (predovšetkým Mesto Senica a rodinní príslušníci členov klubu), bez ktorých by reprezentačné výjazdy neboli možné.

Deväťdesiate roky 20. storočia znamenali nezvyčajný rozvoj karate na Slovensku, nielen v zmysle veľkého rozmachu štýlu šito-ryu v súťažiach kata, ale aj v oblasti rozvoja a profesionalizácie trénovania športového zápasu (kumite). Veľmi sa zvýšil počet medzinárodných súťaží, na ktorých mali slovenskí karatisti za priaznivých finančných podmienok v klube možnosť prezentovať sa, pričom dosahovali mimoriadne významné medzinárodné úspechy na najvyšších oficiálnych súťažiach (takými boli najmä Majstrovstvá Európy a Majstrovstvá sveta WKF).

Úspechy v seniorských kategóriách zaznamenávali predovšetkým tie kluby, ktoré sa nachádzali v univerzitných mestách, mali dobré organizačné zabezpečenie a v ich radoch pôsobili profesionálni tréneri: mimoriadne, dokonca špičkové výsledky vykazoval v 90. rokoch 20. storočia najmä ŠK karate UMB Banská Bystrica pod vedením PaedDr. Petra Zbiňovského, PhD., v tom čase predsedu trénersko-metodickej komisie SZK. Tu trénovali reprezentanti Slovenska a Čiech v kata (pod vedením Miria Manniniho a sčasti aj MUDr. Martina Čulena), no klub disponoval predovšetkým najlepšími pretekármi v kumite v republike (trénoval ich Jozef Poliak). ŠK karate UMB Banská Bystrica v tom čase patril (spolu s Rapidom Bratislava, kde trénoval Ing. Ján Longa, v tom čase tréner reprezentácie, a s Farmexom Nitra pod vedením Rudolfa Farmadína) medzi najúspešnejšie seniorské kluby na Slovensku (výsledky klubu: https://www.sportklub.umb.sk/Karate/historia.htm). Možno azda konštatovať, že prelom deväťdesiatych a roku 2000 boli roky pre slovenské karate zatiaľ najúspešnejšie v histórii.

Hanko kai karate klub Senica vynikal na národnom a medzinárodnom poli najmä v oblasti žiackych a dorasteneckých kategórií, pretože juniorskí (od 18 rokov) a seniorskí pretekári (od 21 rokov) často odchádzali študovať do iných miest (najmä do Banskej Bystrice a do Bratislavy). Orientácia na mládež však znamenala pre Hanko kai aj v ďalšom desaťročí zisk ďalších veľmi významných úspechov na medzinárodnom poli, no aj vďaka spolupráci s ŠK karate UMB Banská Bystrica a s Jozefom Poliakom, ktorý pretekárom zasa poskytoval priestory výborne zariadenej posilňovne, dosiahol významné úspechy aj v seniorskej kategórii v kata.

2.4 Prvé desaťročie a prvá polovica desiatych rokov 21. storočia

• Pretekári, výsledky a úspechy

Začiatok prvého desaťročia 21. storočia sa niesol v znamení nastúpeného trendu v oblasti ďalšieho rozvoja Šito-ryu na súťažiach a jeho cvičenia na tréningoch. Výrazné úspechy dosahovali karatisti z mládežníckych kategórií, najmä Erika Hrušecká (Majsterka SR /2000, 2001/, Vicemajsterka sveta /2002/, otvorené Majstrovstvá Holandska - 1. miesto /2000, 2003/, Európsky pohár mládeže SR - 1. miesto /2000/ atď.), taktiež veľmi talentovaná Gabriela Lišková (Majsterka SR v kata žiačok aj v kumite žiačok /2002, 2003/, Majsterka Holandska v kata žiačok /2002, 2003, 2004/, 1. miesto na Czech open /2004/) a Zuzana Lišková (1. miesto v dorastenkách a Svetovom pohári vo Švédsku /2004/). Takisto družstvo v kata žiačok v zložení Gabriela Lišková, Zuzana Lišková, Monika Čulenová dosiahlo niekoľko výrazných úspechov (1. miesto na Czech open /2004/, 1. miesto na Majstrovstvách Holandska /2005/). V roku 2004 sa začala presadzovať aj Monika Čulenová, ktorá získala 1. miesto v kategórii kata žiačok na Svetovom pohári mládeže vo Švédsku a ďalšie významné ocenenia (1. miesto v kata žiačok - Majstrovstvá Holandska /2005/, 1. miesto - Majstrovstvá SR v kata žiačok/ dorasteniek /2005, 2006/, 1. miesto - Budapest open /2005/, 1. miesto - Európsky pohár mládeže SR /2006, 2007/, 1. miesto - Slovenia open /2006/, 1. miesto - Harasuto Cup, Poľsko /2008/, 1. miesto - Majstrovstvá Chorvátska /2009/ atď.). Medzi úspešnými chlapcami z Hanko kai významné úspechy v kata dorastencov dosiahol Peter Dermek (1. miesto - Vianočný pohár Trbovlje, Slovinsko /2004/, 1. miesto - Svetový pohár vo Švédsku /2005/, Majster SR /2006/ atď.) a Michal Toure v kata žiakov, dorastencov, neskôr juniorov (1. miesto - Európsky pohár SR /2004, 2007/, 1. miesto - Majstrovstvá Holandska /2005/, 2. miesto - Majstrovstvá ČR /2007/, 1. miesto - Svetový pohár, Švédsko /2007/, 1. miesto - Majstrovstvá SR /2008/, 1. miesto - Hanrasuto Cup, Poľsko /2008/, 3. miesto - ME juniorov vo Francúzsku /2009/, 1. miesto - Majstrovstvá ČR Godžu-ryu /2009/, 3. miesto - ME juniorov v Turecku /2010/, 1. miesto - Majstrovstvá SR v kata juniorov /2010/, 1. miesto - Európsky pohár mládeže SR /2011/). Do dejín Hanko kai sa mimoriadne výrazne zapísala aj Alžbeta Ovečková ziskom veľkého množstva najvyšších európskych a národných ocenení (Majsterka SR v kata žiačok/ dorasteniek /2006, 2010, 2012/, 1. miesto - Európsky pohár SR /2006, 2009, 2010, 2011, 2012/, 1. miesto - Majstrovstvá ČR Godžu-ryu /2009, 2012, 2013/, 1. miesto - Majstrovstvá SR v Šito-ryu /2009/, 1. miesto - Budapest open /2011/, 1. miesto v kata dorasteniek - Veľká cena Slovenska /2012, 2013/ atď.). Alžbeta Ovečková po mnohých rokoch priniesla do Hanko kai v roku 2012 aj zlatú medailu v kata dorasteniek z Majstrovstiev Európy dorastencov a juniorov (Azerbajdžan, 2012).

Na FHV UMB v Banskej Bystrici začala po svojom príchode z materského popradského klubu Shihan Poprad vedeného Mgr. Jánom Glatzom v roku 2000 trénovať aj Miroslava Vašeková. Mirio Mannini v tom období končil svoje pôsobenie na Slovensku, preto v Banskej Bystrici začala načas trénovať kata Eva Čulenová. Trénovali v priestoroch zrkadlovej telocvične FHV UMB a v posilňovni Jozefa Poliaka v Sásovej. Vašeková vstúpila do Hanko kai karate klubu Senica a začala trénovať pod vedením MUDr. Martina Čulena tak, že počas pracovných dní sa cvičilo v Banskej Bystrici a zhruba každý druhý víkend v tréningových blokoch v Senici. Po skončení svojich štúdií vo Zvolene odišla do Talianska. Už v roku 2000 vyhrala Krokoyama Cup (Koblenz, Nemecko) v kata junioriek a v roku 2002 sa stala Majsterkou SR v kata junioriek. Od tej doby získala veľa medailí z domácich a medzinárodných súťaží v kategórii kata junioriek a senioriek (medzi nimi napr.: 1. miesto - Majstrovstvá Holandska /2003/, 3. miesto - Majstrovstvá Európy junioriek /2003/, 3. miesto - Majstrovstvá Veľkej Británie /2003/, 1. miesto - Akademické Majstrovstvá Poľska /2005/, 1. miesto - Majstrovstvá Európy v Godžu-ryu /2005, 2007, 2011 - 2. miesto/, 1. miesto - Majstrovstvá ČR /2007, 2013/, 2. miesto - Akademické Majstrovstvá Európy v Čiernej Hore /2007/, 1. miesto - Svetový pohár Šito-ryu /2007/ atď., zoznam všetkých ocenení pretekárov v kap. 7).

• Členstvo v organizáciách a spolupráca

Diplomatické pôsobenie a spolupráca s WKF a EKF

Hanko kai pôsobí stále ako člen SZK, a teda EKF (European Karate Federation) a WKF (World Karate Federation). No aktívne spolupracuje s Českým zväzom karate a s Českým zväzom Godžu-ryu, pričom MUDr. Martin Čulen sa zúčastňuje celosvetových karatistických akcií ako stály člen Direktoriátu WKF.

MUDr. Čulen vypracoval pre WKF viacero inovujúcich projektov:

 V roku 2003 predložil návrh na rozdelenie Európy na regionálne súťaže, čo bolo úlohou exekutívy WKF, ale nebolo to prijaté.

] Následne predložil projekt Ligy WKF, ktorý bol prijatý po pripomienkovaní. Teraz to je Premier ligue.

]Po viacročnom sledovaní rozhodovaní na súťažiach predložil aj projekt nových pravidiel kata, ktorý bol prijatý po pripomienkovaní technickej komisie WKF.

Spolupráca s inými karatistickými klubmi

Obdobie prvého desaťročia a prvá polovica desiatych rokov (do roku 2014) 21. storočia bolo pre Hanko kai na súťažnom poli mimoriadne úspešné, hoci v politickej oblasti došlo v roku 2002 k turbulentným zmenám, počas ktorých sa zo SZK odčlenilo vrátane Hanko kai niekoľko klubov a vznikla Slovenská federácia klubov karate (SFKK) pod vedením MUDr. Martina Čulena. Toto obdobie bolo sprevádzané mnohými spormi a pretekári z Hanko kai súťažili v Českej republike. Miroslava Vašeková a Katarína Ižáriková zo Šin-Mu Hodonín, ktoré stále trénovali pod vedením MUDr. Martina Čulena, súťažili na medzinárodných súťažiach za Českú reprezentáciu, pričom získali na Majstrovstvách Európy regionálnych družstiev v roku 2004 bronzovú medailu.

Okrem pretekárov z Hanko kai sa často zúčastňovali tréningov kata MUDr. Martina Čulena aj niekoľkí členovia českej reprezentácie kata. Medzi nimi vynikli najmä odchovankyňa Blanky a Jana Pytlíkovcov z Budo Sportu-Centrum z Plzne, Majsterka Európy z roku 2002 Petra Nová, reprezentant ČR PaedDr. Michal Hrubý, PhD. z Bruntálu, českí reprezentanti z Hodonína (Veronika Ištvánková, Veronika Míšková, Lucie Michálková) a z Brna (Vladimír Míček), Lenka Zuzánková, Petra Zuzánková z Prahy a iní. Okrem českej reprezentácie v kata boli často hosťami na sústredeniach Hanko kai aj v tomto období aj členovia slovenskej štátnej reprezentácie, ako napr. Miroslav Slížik, Miroslava Vašeková, Jaroslava Kohútová, Lenka Plachká, Vladislav Polgár, Dunja Krížová, Marcela Remiášová, Katarína Ižáriková, Mária Černá (kumite ženy), Lucia Povalačová (kumite ženy) a pod.

• Rozhodcovské a trénerské vzdelávanie

Rozhodcovské pole

Po roku 2000 naďalej kontinuálne prebiehalo aj vzdelávanie rozhodcov, ktorí už pôsobili na súťažnej scéne doma aj v zahraničí: Rehuš spolu s Pekníkom zo Starej Turej urobili v novembri 2001 skúšky na rozhodcu 1. triedy) a do súčasnosti pracujú predovšetkým na súťažiach Českého zväzu karate, ktorého predsedom je Ing. Jiří Boček. Pod organizáciou Českého zväzu karate Godžu-ryu sa v septembri 2009 v Hustopečiach pri Brne zúčastnili aj rozhodcovského seminára (prednášali tu MUDr. Čulen a PaedDr. Michal Hrubý, PhD.), v závere ktorého prebiehali rozhodcovské skúšky. Obaja ich úspešne absolvovali a získali licencie rozhodca A v kumite a sudca a na kata. Okrem nich sa však v tomto smere vzdelávali noví rozhodcovia z Hanko kai: na rozhodcovskom seminári v Hustopečiach v roku 2009 sa stal sudcom B pre kata aj René Ovečka a Boris Thebery, odchovanec Hanko kai, ktorý v klube cvičil od svojich siedmych rokov (ten sa rozhodcovských skúšok zúčastňuje pre obnovovanie svojej licencie každoročne). Ondrej Slovák, ktorý pôsobil v klube už v osemdesiatych rokoch (v roku 1984 sa stal po skúškach v Bratislave trénerom 3.triedy) a na desaťročie z pracovných dôvodov prerušil karatistickú kariéru, úspešne zložil vo februári 2013 v Hodoníne (prednášateľ: MUDr. Čulen, organizátor: Český zväz karate Godžu-ryu) rozhodcovské skúšky na sudcu B. V súčasnosti sa taktiež zúčastňuje ako rozhodca domácich a českých súťaží.

Rozhodcovské skúšky pozostávajú predovšetkým z rozsiahleho testu z Pravidiel karate, ktoré majú dve časti: pravidlá na kata a pravidlá na kumite. Teoretické vedomosti, ktoré rozhodca preukáže na teste následne musí dokázať aj v praktickom rozhodovaní zápasu alebo kata, a to buď v rámci reálnej súťaže, alebo v aplikácii figurantov priamo na skúškach. Adept na rozhodcu musí teda okrem detailnej znalosti pravidiel karate a príslušnej terminológie ovládať aj všetky techniky karate a ich používanie v kumite na súťažiach: to znamená ovládanie kombinácie techník a ich efektívnosť, schopnosť odhadu vzdialenosti zo strany pretekárov, fyzickej pripravenosti pretekárov, rýchlosť pohybu, biomechanické vlastnosti daného pohybu a výbušnú silu.

V kata musí vedieť exaktne posúdiť presnosť a precíznosť techník a ich kombinácií, úplnosť kata, stabilitu pretekára, rýchlosť, výbušnosť, porozumenie kata ako celku a jej bunkai (aplikácie v reálnom boji), no nevyhnutnosťou je aj ovládanie psychológie pretekárov na súťažiach a vedieť odhadnúť psychický stav, resp. rovnováhu daného pretekára priamo počas súťaže. Základom je, samozrejme, ovládanie Pravidiel karate. Súčasne, samozrejme, musí vedieť kata, ktoré sa na súťažiach predvádzajú, cvičiť (na tomto mieste si dovolíme poznamenať, že práve posledná požiadavka nie je vždy splnená, čo však predznamenáva aj komplexné zlyhanie celého rozhodcovského výkonu pre kata).

Trénerské pole

Odborné vzdelanie sa zvyšuje aj na trénerských pozíciách: v rokoch 1999 - 2001 MUDr. Martin Čulen absolvoval na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave rozširujúce štúdium diplomovaného trénera 1. triedy. Štúdium úspešne ukončil obhajobou diplomovej práce História a systematika karate a štátnicami v roku 2001.

No klub v tej dobe získal aj nových a schopných trénerov: René Ovečka sa v máji 2012 zúčastnil seminára trénerov v Hustopečiach organizovaného pod záštitou Českého zväzu karate Godžu-ryu a kde prednášali MUDr. Čulen a PaedDr. Michal Hrubý, PhD. Súčasťou seminára boli aj skúšky na trénera 3. triedy, ktoré Ovečka úspešne urobil.

Seminár pre trénerov karate pozostáva z viacerých disciplín, ktoré sú bázou odborného vzdelania v oblasti športového karate: predovšetkým si cvičenec musí osvojiť karate ako také, no získavanie týchto vedomostí je mnohoročným procesom, čo znamená, že trénerom karate sa nemôže stať začiatočník. Ide o ovládanie všetkých techník karate a ich praktické používanie v kumite aj v kata. Okrem toho obsahom vedomostí trénera je sú aj znalosti z histórie karate, ďalej Pravidiel karate používaných na súťažiach dôležitých pre taktickú prípravu pretekárov na súťaže. Veľmi dôležitá je znalosť základov psychológie človeka-pretekára vo fáze tréningov a v rôznych fázach súťaže, takisto aj znalosti o psychických procesoch kauča, resp. trénera počas tréningu a súťaže. S tréningovým procesom súvisí aj pedagogická pripravenosť trénera, do ktorej je zahrnutá aj metodika vyučovania karate pre rôzne vekové skupiny a pre rôzne skupiny pretekárov (začiatočnícke, reprezentačné a pod.). No azda najdôležitejšiu vedomostnú bázu trénera tvoria znalosti zo základov anatómie, fyziológie, biomechaniky, no sčasti aj z biochémie (pre vytvorenie efektívneho jedálnička pre športovca tak, aby sa zvyšovala jeho psychická vyrovnanosť a fyzická výkonnosť), vedomosti z jednotlivých tréningových typov, fáz a ich dopadu. Tu si taktiež dovolíme poznamenať, že znalosti z anatómie, fyziológie a biomechaniky sú veľmi často podceňované, resp. obchádzané, čoho dôsledkom býva (niekedy vážne a celoživotné) poškodenie kĺbov a šliach u zverencov. Súčasťou spomenutých znalostí sú teda aj znalosti o nácviku sily, výbušnosti, rýchlosti - tieto tréningy sa väčšinou realizujú v posilňovni, stability (tréningy prebiehajú v telocvični alebo v posilňovni) a vytrvalosti (trénuje sa predovšetkým v externom prostredí, príp. vytrvalosť v sile v posilňovni).

Na základe toho trénerské skúšky pozostávajú z dvoch fáz:

1. z teoretickej skúšky (buď písomnej, alebo ústnej, no oveľa efektívnejšia je ústna podoba), ktorá zahŕňa preverovanie teoretických znalostí z odboru karate, z Pravidiel karate, základov pedagogiky a psychológie, anatómie, fyziológie, biomechaniky, z histórie karate a z

2. praktickej skúšky, počas ktorej adept na trénera predvedie v telocvični s reálnymi zverencami jednu komplexnú tréningovú jednotku.

Na základe uvedených znalostí z komplexu odboru karate sa javí, že dobré predpoklady pre excelentný rozhodcovský výkon má osoba, ktorá je zároveň trénerom (aspoň pomocným).

Edukačné sústredenia

Členovia klubu sa takisto zúčastňovali edukačných sústredení s významnými majstrami v karate, napr. s Waynom Ottom (Trnava, september 2005) a v máji 2008 klub zorganizoval seminár s historikom karate, odborníkom na bunkai a kata, Patrickom Mc Carthym, autorom Bubishi - Biblie karate (dielo spracúvajúce históriu karate), rodákom z Kanady, ktorý zápasil aj s Ch. Norrisom. MUDr. Čulen sa 12. - 13 júla 2001 zúčastnil celosvetového seminára kata v Tokyu a v dňoch 5. - 7. decembra seminára kata štýlu ryu-ei-ryu s majstrom Tsuguom Sakumotom v Taliansku. V máji 2003 zorganizoval Hanko kai v spolupráci s Fakultou humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici edukačné sústredenie s Minobu Mikim, ktoré sa zopakovalo v roku 2004 v Senici. Tieto sústredenia boli orientované na výučbu šito-ryu v štýle hokušin v podobe techník a kata. 

Vzdelanie a odbornosť sú tou hybnou silou a bázou, ktorá klub výrazne posúva dopredu a drží ho na popredných miestach medzi najúspešnejšími a vyhľadávanými športovými klubmi s obrovskými výsledkami nielen na pretekárskom poli, ale aj na poli trénerskom, rozhodcovskom a vedeckom.

Vzdelávanie, ktoré je nikdy nekončiacim procesom, a kvalitná odborná úroveň vedenia klubu spôsobilo, že Hanko kai karate klub Senica je schopný vyučovať a predvádzať konkurencieschopné, najmä však moderné karate na svetovej odbornej, trénerskej a pretekárskej úrovni.

1. Vznik a rozvoj Hanko kai karate klubu Senica

1.1 Sedemdesiate roky 20. storočia

Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia existovali na Slovensku o karate len veľmi strohé a sporadické informácie týkajúce sa najmä jeho bojovej a bojovníckej japonskej podstaty. V Senici sa nachádzalo zopár prívržencov, ktorí sa učili základné techniky vo svojom voľnom čase podľa obrázkov a kníh pomerne amatérskym spôsobom. No podobná situácia bola v podstate v celej republike. Oproti tomu však v Československu existovalo už relatívne dobre rozvinuté a organizačne solídne zabezpečené džudo, ktorého niektorí pretekári sa zaujímali aj o karate. Preto bolo karate známe aj v Senici.

· Bratislavské začiatky

Skutočný rozvoj senického karate sa však začal paradoxne v Bratislave v roku 1972, teda v čase štúdií Seničana, absolventa Strednej všeobecnej školy v Senici (dnešné Gymnázium na Dlhej ulici), Martina Čulena na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského. V uvedenom roku sa spolu s kolegom Gejzom Dosom zúčastnil tréningov TJ Slávia Medik, v ktorom robil trénera ich spolužiak z Lekárskej fakulty UK Maslík. Čulen sa tam naučil prvé základy techniky, najmä techniky padania (https://www.senican.sk/aktuality/1192-pod-kozu-martina-268ulena). O rok nato, v roku 1973, prešiel do klubu TJ Slávia Prírodovedec vedeného Františkom Šebejom, ktorý v klube zároveň pôsobil ako tréner. Týchto tréningov sa Čulen pravidelne zúčastňoval. Jedným z jeho prvých trénerov bol aj Seničan Marián Boršoš. Keď v roku 1974 skončil štúdium stomatológie, mal za sebou skúšky na 7. kyu (žltý opasok). Skúšobným komisárom bol MUDr. Pavol Dubček.

· Založenie klubu

Po rozhodnutí vrátiť sa do Senice na miesto stomatológa a po rozhovoroch s Františkom Šebejom založil v Senici oddiel karate, v ktorom začal pôsobiť ako tréner. V období socializmu však žiadny oddiel (klub) nemohol fungovať samostatne, musel byť združený v nejakom športovom spoločenstve napríklad ako oddiel. Preto bolo nevyhnutné aj oddiel karate začleniť do istého športového celku. Tento proces však nebol jednoduchý a MUDr. Čulen prešiel mnohými peripetiami. Vďaka dobrým vzťahom s vtedajším predsedom ONV Senica Jozefom Valom dostal odporučenie rokovať s predstaviteľmi senických telovýchovných jednôt TJ Slovenský hodváb a TJ Záhoran. Rokovanie s predsedom TJ Záhoran Ing. Hránkom bolo úspešné, a tak vznikol Oddiel karate TJ Záhoran Senica.

Prvé tréningy začali prebiehať v októbri 1974 v priestoroch dnešného Gymnázia na Dlhej ulici. Keďže v tej dobe nebol prístup ku kvalitným japonským kimonám, cvičenci si svoje cvičebné úbory šili sami z kepru, z látky, z ktorej sa hotovili posteľné plachty (https://www.senican.sk/aktuality/1192-pod-kozu-martina-268ulena). Kvalitatívne nemohli dosiahnuť úroveň tvrdého japonského kimona, odev bol mäkký a odhaľoval všetky technické nedostatky. No podobná situácia bola v celom vtedajšom Československu. Na prvom nábore Oddielu karate TJ Záhoran Senica sa zúčastnilo asi dvadsať chlapcov, medzi ktorými boli aj Ján Sališ, Pavol Ružička, Zdeno Hrušecký, Ľubomír Parízek, Ján Piskla, Tibor Malík, Ľuboš Paška, Roman Radočák, Benda, Kudela, Marián Boršoš, bratia Baumgartnerovci a ďalší cvičenci, ktorí boli, resp. sú karate verní mnoho rokov. Neskôr k nim pribudli aj Ján Oríšek, Ján Vudi, Vladimír Tytykalo. Členská základňa sa postupne rozrastala príchodom ďalších členov, medzi ktorých patrili aj Milan Anderle, Milan Krušinský, Ľubica Krištofová, Miroslav Riška, Antonín Porovčuk, Jana Hesková, Emília Machová, Ivan Jordán a pod.

· Prvé súťaže

V roku 1975 sa cvičenci Oddielu karate TJ Záhoran zúčastnili Majstrovstiev Západoslovenského kraja. Majstrom kraja sa stal v kata i v kumite MUDr. Čulen. Súťaže v kumite prebiehali bez rozdielu hmotností. Odvtedy vyhral Majstrovstvá kraja ešte šesťkrát. Cvičenci v roku 1977 využili príležitosť a zúčastnili sa Majstrovstiev Slovenskej socialistickej republiky, kde vybojoval pre senický oddiel prvé významné umiestnenie Zdeno Hrušecký, keď sa stal Majstrom SR v kumite do 65 kg tak, že vo finále porazil Kretoviča z Košíc. Nasledujúci rok získal Ján Oríšek bronzovú medailu vo váhovej kategórii do 80 kg. Ten súčasne v roku 1975 získal aj titul Majstra Západoslovenského kraja v kumite seniorov, Majstrami kraja sa vo svojich váhových kategóriách v tomto roku stali aj Ľuboš Paška a Zdenko Hrušecký, MUDr. Martin Čulen.

1.2. Osemdesiate roky 20. storočia

V nasledujúcom desaťročí nastal na poli republikového karate útlm, najmä v oblasti práce regionálnych zväzov, Majstrovstvá ČSSR boli do roku 1984 zrušené, preto sa aj cvičenci z Oddielu karate TJ Záhoran Senica zúčastňovali súťaží len veľmi málo. Napriek tomu v roku 1985 vybojoval pre Záhoran na Majstrovstvách SR striebornú medailu Peter Valášek v kategórii do 65 kg. Napriek tomuto menej priaznivému obdobiu v oblasti súťažnej činnosti sa členská základňa oddielu rozrástla, došlo k "výmene generácií" a k ďalšiemu rozvoju oddielu: miesto tréningov sa presunulo z Gymnázia Dlhá ul. do areálu II.ZŠ Senica, a následne do stolnotenisovej sály TJ Záhoran Senica. Po roku 1990 sa stolnotenisový oddiel odmietol deliť o priestory s karatistami a po otvorení novej III. ZŠ Senica sa tréningy presunuli do priestorov jej telocvične na Sadovej ulici v Senici. Termín tréningov sa zosystematizoval na pondelok, stredu a piatok v čase od 18.00 do 20.00 hod. V roku 2000 začali tréningy prebiehať okrem III. ZŠ na Sadovej ul. aj na IV. ZŠ Senica na Mudrochovej ulici, kde sa realizujú každý deň v týždni dodnes. Do oddielu pribudlo veľa nových členov, najmä detí vo veku okolo 8 - 15 rokov, čo znamená nástup doby, kedy sa so športom začalo v skoršom veku. Bývalí pretekári sa väčšinou presunuli na pozície trénerov. Členská základňa obsahovala v dobe návratu na súťažnú pôdu (1986) 35 členov.

Oproti sedemdesiatym rokom dvadsiateho storočia, kedy boli súťaže orientované na športový zápas (kumite), v osemdesiatych rokoch sa do popredia začalo dostávať aj samostatne cvičenie súboru zostáv, kata. Keďže kata pozostávajú zo stanoveného súboru mnohých techník a postojov, cieľom ich cvičenia je predviesť ich absolútne precízne tak, aby bola dosiahnutá ideálna technika, ktorá reprezentuje reálny a efektívny boj so súperom. Počas rokov súťažného útlmu sa teda tréningy v oddiele karate začali sústreďovať okrem športového zápasu (kumite) aj na precíznosť techník v kata. Cvičili sa základné kata, ktoré boli súčasťou Skúšobného poriadku karate a boli adekvátne pre vek cvičencov, tay kyoku kata, neskôr vyššie majstrovské kata, napr. Seičin, Sočin, Sanzeru, Seizan, Seipai, zo štýlu Godžu-ryu, ku ktorému sa oddiel v tej dobe hlásil.

· Tréningy a sústredenia

Bežný tréningový systém realizovaný počas týždňa bol od začiatkov vzniku Oddielu karate TJ Záhoran Senica pravidelne dvakrát v roku dopĺňaný o tréningové bloky zaradené do sústredení karatistov. Jesenné sústredenie konané štandardne v septembri, sa až do roku 2003 realizovalo na Rozbehoch pri Cerovej (okr. Senica) - v regióne, ktorého prírodné kopcovité prostredie poskytovalo výborné podmienky na kondičné tréningy. Zámerom jesenného sústredenia je totiž kondično-technická príprava karatistov, preto tréningy prebiehajú v prírodnom prostredí (rozcvička, ranný a poobedný tréning), kde sa realizuje atletická príprava, a v telocvični (obedný a hlavný, večerný tréning) sa precizuje technika karate. Súčasťou hlavných tréningov v telocvični bola (a je) aj vyučovanie a nácvik nových kata. Hlavným trénerom jesenného sústredenia je do súčasnosti MUDr. Martin Čulen, pričom akciu organizačne zabezpečuje Hanko kai karate klub Senica (v tej dobe Oddiel karate TJ Záhoran Senica). Ekonómkou klubu od začiatku vzniku oddielu karate (1974 až do súčasnosti) je Alena Čulenová, manželka MUDr. Martina Čulena.

Prvé sústredenie prebehlo v roku 1976 na Turistickej chate na Rozbehoch. Sústredenia sa zúčastnili i karatisti z Nitry, (Adámek, Vaňo) a z Topolčian. Od polovice osemdesiatych rokov prebieha štandardne aj sústredenie realizované začiatkom januára, prvý týždeň po Silvestri, v priestoroch telocvične ZŠ v Starej Turej. Karatisti majú ubytovanie v krásnom prostredí Starého Dubníka - jazera vzdialeného od Starej Turej 3 km lokalizovaného v peknom listnatom lese. Lokalita bola v období socializmu zároveň vyhľadávanou letnou dovolenkovou destináciou. Zámerom zimného sústredenia je predovšetkým technická a taktická príprava pretekárov na začínajúcu súťažnú sezónu. Postupne do jeho tréningových štruktúr bola zaradená aj choreografická príprava kata. Bázou tréningov je najmä nácvik precíznych techník, kihon-ido a podrobný nácvik súťažných kata pre zainteresovaných cvičencov. V druhej polovici telocvične zároveň prebiehal tréning kumite pre cvičencov venujúcich sa športovému zápasu. Na sústredeniach je hlavným trénerom MUDr. Martin Čulen, ktorý sa zároveň na nich zaoberá tréningom kata, prípravu zápasníkov v osemdesiatych rokoch zabezpečovali i Roman Rebro, Andrej Rebro a Adam Kováčik zo Slovšportu Trnava. Zimné sústredenie organizačne zabezpečuje do dnešných čias Karate klub Stará Turá pod vedením Milana Pekníka.

Od druhej polovice osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia sa tieto sústredenia stali vyhľadávanou karatistickou akciou aj zo strany mnohých pretekárov a klubov z celého Slovenska a Čiech. Začala sa ich zúčastňovať časť štátnej reprezentácie Slovenska a Čiech v kata a nebola zriedkavosťou účasť vyše 100 karatistov z rôznych kútov Československa. Trénersky sa na nich významne podieľali členovia klubov spolupracujúcich s Oddielom karate TJ Záhoran Senica, najmä Karate klubu Stará Turá, Karate klubu Nové Mesto nad Váhom, Slovšportu Trnava, Seigo Myjava, spolupracovali aj karatisti zo Skalice a z Holíča.

Hlavným trénerom Oddielu karate TJ Záhoran Senica v období sedemdesiatych a osemdesiatych rokov bol MUDr. Martin Čulen, trénovali však aj Ľuboš Paška, Zdeno Hrušecký, Tibor Malík, Ing. Antonín Porovčuk, Ján Oríšek a Ivan Sedlák, ktorí sa podieľali najmä na príprave začiatočníkov.

· Súťaže a výsledky

Po obnovení Majstrovstiev ČSSR v roku 1984 a po opätovnom rozvoji súťaží v karate v Československu sa v roku 1986 Oddiel karate TJ Záhoran Senica vrátil na súťažnú pôdu. Tentokrát nominoval svojich najmladších členov, ktorí vykazovali predovšetkým zápasnícky talent, čo prinieslo na Majstrovstvách Slovenskej socialistickej republiky ovocie. Prvú zlatú medailu v histórii Hanko kai karate klubu Senica z majstrovstiev republiky prinieslo v roku 1986 družstvo mladších žiakov z kategórie športového zápasu (kumite) v zložení Martin Čulen ml., Peter Miškovič a Marián Miškovič. Druhú významnú zlatú medailu vybojoval na týchto Majstrovstvách SSR Peter Miškovič a Marián Miškovič v kategórii kumite mladších žiakov. V polovici osemdesiatych rokov patril medzi najúspešnejších pretekárov klubu Andrej Paška, ktorý získal titul Vicemajstra Slovenskej socialistickej republiky v kumite starších žiakov a v roku 1986 sa významne zaslúžil o zisk striebornej medaily z Majstrovstiev Československej socialistickej republiky, ktoré sa konali v Olomouci, čím sa stal Vicemajstrom ČSSR.

Títo chlapci patrili medzi prvých pretekárov, ktorí prezentovali moderné karate na základe viacročného systematického, no najmä už odborne vedeného tréningu a preukazovali dobrú znalosť profesionálne naučených techník karate. V druhej polovici osemdesiatych rokov sa v klube už cvičili majstrovské kata (Sočin, Seienčin, Sanzeru, Seipai, Seizan, Suparinpei) už aj pretekári mladého veku (12 - 15 rokov), a keďže ich v štýle godžu-ryu nie je veľa, MUDr. Čulen sa začal zaujímať aj o vysoké majstrovské kata z ďalších štýlov karate (šito-ryu).